Čas

Autor: Eva Čapkovičová | 30.9.2011 o 22:35 | Karma článku: 5,16 | Prečítané:  293x

Všetci sa niekam náhlia, vpred nás ženie čas. Čas a zabudnuté rána, nechávajú stopy v nás. Ženieme sa do neznáma, len byť hore, ďalej, viac ...

Kedysi dávno som napísala báseň: „Všetci sa niekam náhlia, vpred nás ženie čas, čas a zabudnuté rána, nechávajú stopy v nás. Ženieme sa do neznáma, len byť hore, ďalej, viac, keď nesvitnú nové rána, zastaví sa navždy čas. A potom zostaneme stáť. Na to, čo sme chceli stihnúť, už nebude čas.“ Dnes som si na ňu tak spomenula, ani vlastne neviem, prečo mi práve táto zišla na rozum. Možno preto, že čas plynie príliš rýchlo. Nestíhame sa ani obzrieť a prejde deň, prejde týždeň, prejde mesiac, rok. Neviem kam sa čas ponáhľa, keď tak veľmi uteká, ako keby sa zbláznil. Občas pozrieme za seba, či tam ešte niečo je. Či ešte žijú tí, na ktorých sme si dlhé roky nespomenuli, či je všetko v poriadku s našimi bývalými blízkymi kamarátmi, či sa im darí. Potom spokojne, dúfajúc, že sme si splnili svoju „akože“ povinnosť a s pohodou odchádzame zase žiť svoj život. A po čase sa zase raz obzrieme a zistíme, že jedno miesto je prázdne. Aj druhé. A aj tretie. Zdesene pozeráme a nemôžeme tomu uveriť. „Kde som bol, keď sa to stalo? Prečo som nezavolal, aspoň v ten večer, keď som aj mal chuť zavolať?“ Lebo sa nám nechcelo zodvihnúť telefón alebo sa hrabať v siahodlhom zozname mien, z ktorých polovica nám už aj tak nič nehovorí. A človeku príde ľúto. Lebo vie, že čas sa späť vrátiť nedá. Keby sa tak dal. Troška potočiť ručičkami na hodinkách, poprípade prestaviť rok. Technicky by sme to aj zvládli, reálne je to však vec nemožná. Striaslo ma. Viete, to je ten pocit, keď raz večer prídete domov a spomínate na ľudí, ktorých poznáte a radi by ste sa s nimi stretli. Máme na seba kontakt, len nemáme na seba čas. A zabúdame na rána. Prehrmia okolo nás. Občas si fotím pohľad z balkóna skoro ráno, keď pozerám na hory. Ako sa príroda rýchle mení, prezlieka, vyzlieka, farbí, odfarbuje, zasnežuje, odsnežuje. Potom človek chytí kľúče od auta a kolobeh sa začína. A v jedno ráno je na balkóne sneh. Bolo chladnejšie, ale akosi rýchlo tá zima prišla. Či som si len jej príchod nevšimla? Čas lieči každú ranu, čas robí bolesť menej bolestivou a čas dáva nádej, že keď prejde určitá doba, že vtedy možno bude lepšie. To je čas. Lenže čas sú aj prežité dni, čas sú aj spomienky, na ktoré práve čas ukladá vrstvu prachu každým dňom, aj toto je čas. Milosrdný lekár, osud, rozmaznané decko, stratený prípad, nádej. To všetko, je čas. Náš čas.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?